Svet sa nedá opísať. Musí sa prešliapať.
a Bhután sa musí zažiť
Bhután ma v to ráno privítal takým tým vtieravým ľahkým dažďom. Sedela som v autobuse a kolega mi tejpoval členok, ktorý som si podvrtla len tri dni dozadu. „Nerob to, ublížiš si,“ počúvala som z každej strany. Keď sme dorazili pod kopec, kolegynka z Nemecka rovno nasadala na koňa. Chvíľu som tam tak stála a váhala, či to fakt nie je blbosť. Ale nakoniec som len silno zatiahla šnúrky, nasadila si klobúk, čo mi požičal náš sprievodca, a vykročila som.
Cesta hore? To bola jedna veľká meditácia. Keď noha bolela a pľúca nestíhali, začala som si v duchu len odpočítavať: „Krok, krok, krok... nádych, výdych.“ Nič iné neexistovalo. Len tie nerovnomerné schody v lese a hmla.
Nebola som v tom však sama. Tá atmosféra na chodníku bola neskutočná. Stretávala som ľudí z celých kútov sveta a bhutánskych sprievodcov, ktorí síce mali svoje skupinky, ale aj tak mi stihli poradiť, kadiaľ kráčať, alebo ma len povzbudiť úsmevom. Keď niekto videl, že tam dychčím sama, hneď mi ponúkol, že ma odfotí, aby som nemala len roztrasené selfie. V tej hmle sme si boli všetci tak nejako blízki.
Konečne kaviareň. Podľa všetkých múdrych itinerárov som bola v polovici. Sadla som si na terasu na úplne premoknutú stoličku, pila kávu, chrumkala sušienky a len tak hypnotizovala tú bielu tmu pred sebou. A zrazu sa tie mraky fakt rozostúpili. Tigrie hniezdo sa mi ukázalo v celej tej svojej šialenej kráse, akoby za odmenu.
Po polhodine som šliapala ďalej. Stúpala som stále vyššie a vyššie, až kým som neuvidela hlúčik ľudí na prvej vyhliadke. A potom to prišlo – schody dole. Kľukaté, nerovnomerné a nekonečné. Opierala som sa o palice, čo mi požičal Niels z Belgicka, a chcela som tie schody počítať, nech viem presne. Ale niekde pri tom fotení a lapaní po dychu som to číslo stratila. Bolo ich proste veľa.
Dole pri vodopáde som už kláštor videla tak blízko, že ma hnala čistá eufória. Stretla som kamošov z nášho tripu, čo už išli naspäť. Ešte rýchla fotka s Nielsom, mojím „palicovým záchrancom“, a posledný výšľap k bráne.
Hore v kláštore sa zastavil čas. Ale aj tu prišla skúška – v chrámoch sa musí chodiť naboso. Takže neustále vyzúvanie a obúvanie s tou mojou nohou bol zážitok sám o sebe. Niektoré vnútorné schody boli také vysoké, že som ich normálne liezla po štyroch. Keď som si však sadla k mníchovi a na chvíľu sme spolu len tak boli v tichu, hlava sa mi neskutočne motala, ale vnútri som bola úplne spoko.
Cesta späť mi už neprišla taká hrozná. Ani tých xy schodov hore-dole. Robila som si prestávky, kedykoľvek sa mi chcelo. Chvíľami som mala pocit, že sa vznášam, aj keď nohy na ten prach dopadali dosť tvrdo. Opäť kaviareň, káva, sušienky a môjmu sprievodcovi som podala Snickersku – vraj je to tu v Himalájach medzi trekermi legenda.
Cestou dole som musela poriadne čumieť pod nohy na kamene a korene. Ešte som stihla zavesiť modlitebné vlajky a zrazu sme boli na parkovisku. Ostatní už dávno v meste na obede, ale mne to bolo úplne fuk. Zvládla som svoj doteraz najťažší a zároveň najlepší výstup.
Keď som sa vrátila k ostatným a všetci mi gratulovali, moja duša normálne spievala. Táto cesta nebola len o tom, koľko som toho prešliapala, ale o tom, čo som si upratala v hlave. Bhután mi ukázal, akú silu v sebe človek ukrýva.
Hovorí sa, že ak si myslíte, že niečo nedokážete, máte pravdu. Ale ak si myslíte, že to dokážete, máte pravdu tiež. Ja som sa rozhodla veriť tej druhej možnosti.
Bhután sa nedá opísať. Ten sa musí jednoducho zažiť.
Vítajte pri mojom prvom zápisku.
