Mám rada, keď veci fungujú podľa plánu. Ale ak ma niečo vyše dvadsať rokov v cestovnom ruchu naučilo, tak je to fakt, že matka príroda kašle na naše itineráre a B2B kalendáre. Väčšinu svojich ciest – či už pracovných, summitových alebo objaviteľských – absolvujem v mimosezóne. Má to svoje nesporné výhody: menej ľudí, autentickejšiu armosféru občas pocit, že máte celý kus sveta len pre seba.
Má to však aj svoju odvrátenú, poriadne upršanú a hmlistú stránku.
Predstavte si, že letíte na miesta, o ktorých ľudia básnia, a realita vás privíta fackou, ktorú v žiadnom nablýskanom katalógu nenájdete.
Himaláje v utajení
Keď cestujete do oblastí okolo Bhutánu či Nepálu v nesprávnom čase, rýchlo pochopíte, čo znamená slovo pokora. Vyberiete sa na vyhliadku, odkiaľ má byť dychberúca panoráma najvyšších štítov planéty. Stojíte tam, oči si môžete vyočiť a pred vami je… mlieko. Hustý, biely, nepreniknuteľný opar.
S trochou obrovského šťastia sa oblaky alebo opar na tri minúty rozostúpia, vy zbadáte jeden, možno dva zasnežené vrcholy, rýchlo spravíte fotku – a opar sa opäť zatiahne. Panoráma sa nekoná, biznis s prírodou skrátka nevyšiel.
A niekedy si z takýchto výletov prinesiete aj fotku, ktorá by potrebovala vlastný disclaimer. Napríklad tú moju – stojím na vyhliadke, za mnou sú údajne veľkolepé hory, ale na fotke vidno len mňa a opar, ktorý vyzerá ako filter „mliečna hmla 300 %“. Romantika nulová, ale spomienka na nezaplatenie.
Thajská romantika v pršiplášti
A potom je tu Thajsko. Krajina úsmevov, kde však monzúnové obdobie občas nečíta kalendár a rozhodne sa prísť o pár týždňov skôr. Presne vtedy, keď tam sedíte vy.
Na jednej zastávke som bola mokrá tak, že už neexistovalo „ešte viac“. Dážď padal v takých šípoch, že ste ho cítili aj cez oblečenie. A keď už ste premočení do poslednej nitky, príde ten moment vzdoru: dobre, tak keď už som mokrá, idem ochutnať to more aspoň na vlastnej koži.
Ľahnem si na chrbát, nech ma to trochu nadnesie, ale dážď šibe do tváre tak silno, že sa radšej ponorím pod hladinu. Tam je paradoxne pokojnejšie než nad ňou. Romantika ako z katalógu? Ani náhodou. Ale zážitok, na ktorom sa smejete ešte o rok neskôr.
A občas si z takýchto ciest prinesiete aj suvenír, ktorý ste si neobjednali – podvrtnutý členok, zápal priedušiek alebo epický kašeľ, ktorý vás sprevádza cez tri krajiny. Nie je to magnetka na chladničku, ale aj to patrí k cestovaniu mimo sezóny.
Mjanmarsko: malé nezabudnuteľné stretnutia
A potom sú tu úplne nenápadné, tiché momenty. V meste Bagan som si raz kúpila obraz od mladého muža — veselého, usmievavého, takého, ktorý sa teší z každého zákazníka. A ja som bola v ten deň jeho prvá.
Lenže tým to neskončilo. Ten deň som ho stretla ešte dvakrát — pri pamiatkach a dokonca aj na kopci, kam sme šli pozorovať západ slnka. A na druhý deň znova. Kamkoľvek som sa pohla, objavil sa tam aj on. Až sme sa nakoniec obaja rozosmiali, keď som sa ho spýtala, či mi náhodou nenainštaloval GPS. Nebola to náhoda — jednoducho sme mali rovnaký plán dňa. Ale ten moment bol tak milý, že si ho pamätám dodnes.
Život v kufri: Keď domov znamená hotelovú izbu
S cestovaním v takomto tempe sa spája ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí – neustále sťahovanie. Život na cestách znie romanticky, kým si neuvedomíte, že váš celý svet sa musí zmestiť do dvadsaťkilového plastového skeletu na kolieskach.
Žiť týždne v kufri je neskutočne náročné. Každých pár dní sa baliť, kontrolovať, či ste niekde nenechali nabíjačku, presúvate sa z hotela do hotela, z letiska na letisko. Sú dni, kedy sa zobudíte a tri sekundy úporne premýšľate, v ktorom časovom pásme a meste sa vlastne nachádzate. Keď sa k tomu pridá spánkový deficit a hromada rozrobenej práce na notebooku, človek si povie, či mu to vôbec stojí za to.
Žiť v kufri unavuje telo aj myseľ. Sú momenty, kedy by ste dali pol kráľovstva za vlastnú posteľ a rannú kávu z domácej šálky.
…ale nemenila by som!
A predsa, keď sa ma niekto spýta, či ma to ešte baví, odpoveď je okamžitá. Baví. A nemenila by som ani za nič na svete.
Pretože tie momenty, kedy vám opar zakryje Himaláje alebo vám topánky na pláži kompletne premočí dážď, sú vyvážené niečím oveľa silnejším. Na svete je toľko neskutočnej krásy, ktorú človek jednoducho musí zažiť na vlastnej koži. Žiadne video na sociálnych sieťach vám nenahradí ten pocit, keď nejaké miesto prvýkrát uvidíte, keď ochutnáte bizarné lokálne jedlo, z ktorého majú vaši kolegovia kultúrny šok, alebo keď ucítite vône (a áno, niekedy aj zápachy) exotického trhoviska.
Svet treba navštíviť, ochutnať a ovoňať. So všetkým, čo k tomu patrí – vrátane monzúnov a stratenej panorámy. Tento spôsob spoznávania planéty jednoducho milujem. Pretože práve tie nedokonalé cesty nám nakoniec v pamäti zanechajú tie najsilnejšie a najvtipnejšie príbehy.
Ako to máte vy? Riskujete niekedy cesty mimo hlavnej sezóny, alebo staviate na istotu? Napíšte mi do komentárov!