Z Pattaye sme sa presunuli dvomi autobusmi. Popoludní okolo šestnástej sme sa konečne ubytovali v hoteli, no ak si niekto z našej výpravy naivne myslel, že vybalíme kufre a dáme si šlofíka, bol na veľkom omyle. Oficiálny program nepočká. Už o šiestej večer sme odchádzali na večernú plavbu po rieke Chao Phraya.
Musím povedať, že to bolo nádherné. Celá osvetlená panoráma Bangkoku sa pred nami mihala ako v nejakom luxusnom filme.
V bedekroch sa síce píše, že Bangkok sa oficiálne nazýva „Mesto anjelov“, ale ja by som ho po tejto noci premenovala na Mesto, ktoré nikdy nespí.
Keď sme sa totiž pred polnocou vrátili do hotela, stretli sme partiu kamošov. Tí okamžite a úplne logicky usúdili, že ísť spať v Bangkoku o dvadsiatej tretej je priskoro a priam hriech. A tak sme sa vydali hľadať nejaký bar. Ako keby ich v tomto meste bolo málo... Do postele sme padli až v skorých ranných hodinách.
Chrám z porcelánu a útek na dvoch kolesách
Druhý deň ráno (napriek brutálnemu spánkovému deficitu) smerovali naše kroky k ikonickému chrámu Wat Arun. Jeho krása a monumentálnosť ma úplne očarili. Tie nádherné vysoké veže vykladané mozaikami z čínskeho porcelánu sú neskutočné. Síce tam bolo teplo ako v samotnom pekle, ale musela som si ho pekne poobzerať z každej jednej strany a spraviť – ako inak – kopec fotiek.
Nasledovala plavba po bangkokských kanáloch, odkiaľ sme čiastočne videli aj obrovskú sochu sediaceho Buddhu, a výborný obed v reštaurácii priamo pri móle. A potom prišla tvrdá realita bangkokskej dopravy.
V meste sa stala vážna nehoda a doprava kompletne skolabovala. Trčala som uväznená v stojacom autobuse a minúty neúprosne utekali, zatiaľ čo zvyšok mojej partie ma čakal v hoteli. Lenže ja som mala na ten deň ešte veľké plány – chcela som ísť nakupovať. Keď mi bolo jasné, že v autobuse zostarnem, rozhodla som sa pre radikálny krok. Vyslala som partii správu, nech ma nečakajú, vytiahla som mobil a objednala si motorku cez aplikáciu Grab.
Zažila som svoju životnú zábavno‑adrenalínovú jazdu. Chvíľami, keď môj šofér vyberal tie najšialenejšie úzke skratky, som mala vážne podozrenie, že ma ide rozobrať na orgány. Zápcha však paralyzovala celé mesto a on sa ma len úprimne snažil doručiť do cieľa čo najrýchlejšie. Na záver sa mi ešte s úsmevom ospravedlňoval, že to trvalo tak dlho. V úsekoch, kde sa dalo ísť súvisle, to bolo super – ten vietor vás v tom šialenom teple aspoň príjemne ovieva.
Po výdatných nákupoch a večeri sme sa do hotela viezli tradičným tuk‑tukom, čo je ďalšia skvelá veterná terapia. V hoteli sme si dali rýchly relax do desiatej večer a potom sme sa, ako sa na správnych turistov patrí, opäť vybrali za zábavou do nočného Bangkoku.
Naša trasa viedla do známej štvrte Sukhumvit. Navštívili sme aj slávnu Nana Plaza – jedno z najpopulárnejších miest thajského „hriechu“, kde sme nakukli do striptízového podniku. Úprimne? Ako raz povedal jeden môj známy: je to také jednoducho úbohé. Ale ako vieme, jedným z najväčších lákadiel Thajska je aj sexturistika a vidieť to na vlastné oči je zvláštna skúsenosť. Dlho sme sa tam ale nezdržali a radšej sme sa až do skorých ranných hodín bavili pri skvelej živej hudbe v medzinárodnom zhluku ľudí v okolitých baroch.
Rybí zápach, zle šité nohavice a stratená na tržnici
Tretí deň ráno nás čakal presun na okraj mesta. Najskôr sme navštívili slávny Maeklong Train Market. Ak mám byť úprimná, mňa osobne tento trh bohvieako neočaril. Prechádzka tade je skôr o vyvrtnutie členku – predsa len sa tam tlačí obrovské množstvo turistov a kráčate po skutočných koľajniciach priamo medzi stánkami. Suveníry sa striedajú s ovocím, zeleninou a pre mňa (prepáčte) strašným rybím smradom. V tej tlačenici sa mi ani veľmi nechcelo nakupovať, ale zopár úlovkov som predsa len doniesla. Najzábavnejšie bolo sledovať miestnych stánkarov, ako bleskovo zbaľujú a rozbaľujú svoje stánky pred idúcim vlakom. Majú to naozaj premyslené a trvá to len chvíľočku.
Zato Damnoen Saduak Floating Market, to už bola úplne iná káva! Plaviť sa na loďke a stretávať predajcov, ktorí sa okolo vás plavia a priamo z vody vám predávajú zmrzlinu, ovocie, zeleninu či suveníry, bola fantastická atrakcia.
Dokonca som si s nadšením uvedomila, že presne tu sa natáčala scéna z 10. epizódy kórejského seriálu Typhoon Family. Stáť na rovnakom mieste malo neskutočné čaro!
Lenže ako by to bolo, keby som sa ja niekde nestratila? Po asi hodinovej plavbe a vylodení sme dostali rozchod. Prechádzala som sa tržnicou, do oka mi padli krásne sukňonohavice (o tom, že sú zle ušité, som bohužiaľ zistila až v hoteli) a zrazu – strih – bola som stratená. Ak sa teraz smejete, pokojne sa môžete. Ja sama doteraz nerozumiem tomu, ako je možné, že sa v tom svojom strácaní nakoniec vždy nejako nájdem.
Motala som sa tržnicovými uličkami, až kým som sa celá unavená neposadila do kaviarne, neobjednala si ľadovú kávu a nenapísala našej sprievodkyni zo zúfalstva správu:
Rada by som prišla na miesto stretnutia, ale netuším, kde som, stratila som sa.
Po chvíli mi môj mozog konečne dal racionálny príkaz vstať a spýtať sa v najbližšom stánku. Miestni ma okamžite chopili a odviedli za jednou veľmi milou pani, ktorá vedela po anglicky. A hádajte čo? Pani ma chytila a odviedla presne za roh, kde bolo naše parkovisko autobusov. Tak hlavne, že som sa našla!
Ohňová šou a utajované plány na rok 2027
Posledný večer sme mali naplánovanú večeru v hotelovej teppanyaki reštaurácii. Úprimne, mňa osobne to nejak extra nezaujalo. Jedlo bolo síce dobré, ale celá táto sranda je drahá, myslím si, hlavne kvôli tej občasnej ohňovej šou, ktorú pred vami kuchári robia.
Ale nič to – teppanyaki ešte dám šancu. Najbližšie už priamo v Japonsku, kde si ho chcem vychutnať v jeho „domácom prostredí“.
Oveľa zaujímavejšia bola naša debata. Úplne voľne, keď sme sa rozprávali o našich nasledujúcich cestách, zrazu prišiel perfektný nápad. Priamo nad tými horiacimi stolmi sme vymysleli, kde sa bude konať veľkolepý summit v roku 2027! Čo to bude za miesto vám však zatiaľ prezradiť nemôžem, lebo je to ešte stále prísne neoficiálne tajomstvo.
A ako inak, našu poslednú noc v Bangkoku sme predsa nemohli prespať. Museli sme ju stráviť veľkolepým zavŕšením a vymetali sme niekoľko top barov, no skončili sme v tých najobyčajnejších pouličných krčmičkách.
Bangkok z nás vyžmýkal aj posledné zvyšky energie, ale stál za každú jednu minútu bez spánku.
