Vo Vietname som pochopila, že cestovanie nie je o tom, čo si odfotíte, ale o tom, čo sa vás dotkne. Doslova.

Niekedy je to hlina, ktorá sa vám lepí na prsty. Inokedy kokosová voda, ktorá vám steká po rukách, keď sa smejete nad tým, ako nízko vlastne sedíte.

A presne tak vznikol jeden z mojich najobľúbenejších vietnamských dní — úplne obyčajne, bez plánovania, bez veľkých očakávaní.

Keramická dielňa, kde čas prestane existovať

Začalo to v malej keramickej dielni, ktorá vyzerala skôr ako sklad všetkého, čo sa dá vyrobiť z hliny. Poličky plné misiek, figúrok, farieb, štetcov. Podlaha posiata kvapkami vody a prachu. Ventilátor, ktorý sa snažil, ale prehrával boj s vlhkosťou.

Učiteľ nám ukázal, ako sa hlina „má“ správať. Ale už po pár minútach bolo jasné, že ona má vlastnú hlavu. Šmýkala sa, praskala, lepila, vzdorovala. A my sme sa smiali, skúšali, sústredili sa, vzdávali sa, začínali odznova.

Ten typ sústredenia, pri ktorom zabudnete na čas, na telefón, na všetko okolo.

Keď som konečne dokončila svoj „výrobok“, ktorý mal krásny, jasný tvar misky a hral všetkými farbami, cítila som zvláštny pokoj. Nie preto, že bol dokonalý — ale preto, že bol môj.

A potom prišiel kokos. Ten najobyčajnejší, najdokonalejší.

Keď sme vyšli von, Vietnam sa zmenil. Z dielne sme prešli rovno do ulice — tam, kde sa Vietnam žije najviac.

Sadli sme si na plastové stoličky, ktoré sú tak nízke, že máte pocit, že sedíte na zemi. Predavač nám podal čerstvý kokos so slamkou, akoby to bola tá najbežnejšia vec na svete.

A ja som tam sedela:

• s klobúkom na hlave,

• kokosom v rukách,

• hlukom motoriek okolo,

• vôňou jedla vo vzduchu,

• a pocitom, že presne toto je ten moment, ktorý si zapamätám.

Nie chrám. Nie pamiatku. Nie „must‑see“ atrakciu.

Ale obyčajnú ulicu, teplo, smiech, hluk, vôňu, dotyk hliny na prstoch a sladký dúšok, ktorý chutí presne tak, ako chutí juhovýchodná Ázia.

Prečo som si Vietnam vlastne zamilovala?

Niektoré zážitky sa nedajú naplánovať. Len sa stanú. A možno práve preto sa neskôr na sociálnych sieťach opisujú tak ťažko. Lebo nie sú o veľkých faktoch z encyklopédie, ale o maličkostiach, ktoré vás zasiahnu presne tam, kde to nečakáte.

Ako človek z cestovného ruchu sa po nociach často trápim s príspevkami. Chcem, aby boli dokonalé, výstižné, no nakoniec sa vždy zaseknem na tom, že slová sú príliš krátke. Žiadna veta z učebnice geografie nedokáže opísať to neuveriteľné teplo po vystúpení z lietadla, chuť slanej ľadovej kávy na rohu ulice ani ten paralyzujúci úžas z úplných bizarností, ktoré na cestách zažijete.

A práve preto Vietnam milujem.

Zamilovala som si ho preto, že ma vrátil nohami pevne na zem – respektíve na tú smiešne nízku plastovú stoličku. Naučil ma, že tie najlepšie, najpravdivejšie emócie sa nedajú učesať do dokonalého marketingového príspevku.

Vietnam ma oslobodil od hľadania dokonalosti a ukázal mi, že svet netreba len fotiť, ale hlavne precítiť. Cez hlinu na prstoch, cez hluk motoriek a cez momenty, kedy proste len ste. So všetkým tým chaosom, teplom a vôňami okolo.

Pretože presne taký je skutočný život.

Máte to tak aj vy? Že vás na cestách namiesto slávnych pamiatok dostal nejaký úplne obyčajný, neplánovaný moment? Kde na svete ste naposledy sedeli s pocitom, že „presne pre toto cestujem“? Napíšte mi do komentárov — rada si prečítam vaše príbehy.

Mám rada, keď veci fungujú podľa plánu. Ale ak ma niečo vyše dvadsať rokov v cestovnom ruchu naučilo, tak je to fakt, že matka príroda kašle na naše itineráre a B2B kalendáre. Väčšinu svojich ciest – či už pracovných, summitových alebo objaviteľských – absolvujem v mimosezóne. Má to svoje nesporné výhody: menej ľudí, autentickejšiu armosféru občas pocit, že máte celý kus sveta len pre seba.

Má to však aj svoju odvrátenú, poriadne upršanú a hmlistú stránku.

Predstavte si, že letíte na miesta, o ktorých ľudia básnia, a realita vás privíta fackou, ktorú v žiadnom nablýskanom katalógu nenájdete.

Himaláje v utajení

Keď cestujete do oblastí okolo Bhutánu či Nepálu v nesprávnom čase, rýchlo pochopíte, čo znamená slovo pokora. Vyberiete sa na vyhliadku, odkiaľ má byť dychberúca panoráma najvyšších štítov planéty. Stojíte tam, oči si môžete vyočiť a pred vami je… mlieko. Hustý, biely, nepreniknuteľný opar.

S trochou obrovského šťastia sa oblaky alebo opar na tri minúty rozostúpia, vy zbadáte jeden, možno dva zasnežené vrcholy, rýchlo spravíte fotku – a opar sa opäť zatiahne. Panoráma sa nekoná, biznis s prírodou skrátka nevyšiel.

A niekedy si z takýchto výletov prinesiete aj fotku, ktorá by potrebovala vlastný disclaimer. Napríklad tú moju – stojím na vyhliadke, za mnou sú údajne veľkolepé hory, ale na fotke vidno len mňa a opar, ktorý vyzerá ako filter „mliečna hmla 300 %“. Romantika nulová, ale spomienka na nezaplatenie.

Thajská romantika v pršiplášti

A potom je tu Thajsko. Krajina úsmevov, kde však monzúnové obdobie občas nečíta kalendár a rozhodne sa prísť o pár týždňov skôr. Presne vtedy, keď tam sedíte vy.

Na jednej zastávke som bola mokrá tak, že už neexistovalo „ešte viac“. Dážď padal v takých šípoch, že ste ho cítili aj cez oblečenie. A keď už ste premočení do poslednej nitky, príde ten moment vzdoru: dobre, tak keď už som mokrá, idem ochutnať to more aspoň na vlastnej koži.

Ľahnem si na chrbát, nech ma to trochu nadnesie, ale dážď šibe do tváre tak silno, že sa radšej ponorím pod hladinu. Tam je paradoxne pokojnejšie než nad ňou. Romantika ako z katalógu? Ani náhodou. Ale zážitok, na ktorom sa smejete ešte o rok neskôr.

A občas si z takýchto ciest prinesiete aj suvenír, ktorý ste si neobjednali – podvrtnutý členok, zápal priedušiek alebo epický kašeľ, ktorý vás sprevádza cez tri krajiny. Nie je to magnetka na chladničku, ale aj to patrí k cestovaniu mimo sezóny.

Mjanmarsko: malé nezabudnuteľné stretnutia

A potom sú tu úplne nenápadné, tiché momenty. V meste Bagan som si raz kúpila obraz od mladého muža — veselého, usmievavého, takého, ktorý sa teší z každého zákazníka. A ja som bola v ten deň jeho prvá.

Lenže tým to neskončilo. Ten deň som ho stretla ešte dvakrát — pri pamiatkach a dokonca aj na kopci, kam sme šli pozorovať západ slnka. A na druhý deň znova. Kamkoľvek som sa pohla, objavil sa tam aj on. Až sme sa nakoniec obaja rozosmiali, keď som sa ho spýtala, či mi náhodou nenainštaloval GPS. Nebola to náhoda — jednoducho sme mali rovnaký plán dňa. Ale ten moment bol tak milý, že si ho pamätám dodnes.

Život v kufri: Keď domov znamená hotelovú izbu

S cestovaním v takomto tempe sa spája ešte jedna vec, o ktorej sa málo hovorí – neustále sťahovanie. Život na cestách znie romanticky, kým si neuvedomíte, že váš celý svet sa musí zmestiť do dvadsaťkilového plastového skeletu na kolieskach.

Žiť týždne v kufri je neskutočne náročné. Každých pár dní sa baliť, kontrolovať, či ste niekde nenechali nabíjačku, presúvate sa z hotela do hotela, z letiska na letisko. Sú dni, kedy sa zobudíte a tri sekundy úporne premýšľate, v ktorom časovom pásme a meste sa vlastne nachádzate. Keď sa k tomu pridá spánkový deficit a hromada rozrobenej práce na notebooku, človek si povie, či mu to vôbec stojí za to.

Žiť v kufri unavuje telo aj myseľ. Sú momenty, kedy by ste dali pol kráľovstva za vlastnú posteľ a rannú kávu z domácej šálky.

…ale nemenila by som!

A predsa, keď sa ma niekto spýta, či ma to ešte baví, odpoveď je okamžitá. Baví. A nemenila by som ani za nič na svete.

Pretože tie momenty, kedy vám opar zakryje Himaláje alebo vám topánky na pláži kompletne premočí dážď, sú vyvážené niečím oveľa silnejším. Na svete je toľko neskutočnej krásy, ktorú človek jednoducho musí zažiť na vlastnej koži. Žiadne video na sociálnych sieťach vám nenahradí ten pocit, keď nejaké miesto prvýkrát uvidíte, keď ochutnáte bizarné lokálne jedlo, z ktorého majú vaši kolegovia kultúrny šok, alebo keď ucítite vône (a áno, niekedy aj zápachy) exotického trhoviska.

Svet treba navštíviť, ochutnať a ovoňať. So všetkým, čo k tomu patrí – vrátane monzúnov a stratenej panorámy. Tento spôsob spoznávania planéty jednoducho milujem. Pretože práve tie nedokonalé cesty nám nakoniec v pamäti zanechajú tie najsilnejšie a najvtipnejšie príbehy.

Ako to máte vy? Riskujete niekedy cesty mimo hlavnej sezóny, alebo staviate na istotu? Napíšte mi do komentárov!

Z Pattaye sme sa presunuli dvomi autobusmi. Popoludní okolo šestnástej sme sa konečne ubytovali v hoteli, no ak si niekto z našej výpravy naivne myslel, že vybalíme kufre a dáme si šlofíka, bol na veľkom omyle. Oficiálny program nepočká. Už o šiestej večer sme odchádzali na večernú plavbu po rieke Chao Phraya.

Musím povedať, že to bolo nádherné. Celá osvetlená panoráma Bangkoku sa pred nami mihala ako v nejakom luxusnom filme.

V bedekroch sa síce píše, že Bangkok sa oficiálne nazýva „Mesto anjelov“, ale ja by som ho po tejto noci premenovala na Mesto, ktoré nikdy nespí.

Keď sme sa totiž pred polnocou vrátili do hotela, stretli sme partiu kamošov. Tí okamžite a úplne logicky usúdili, že ísť spať v Bangkoku o dvadsiatej tretej je priskoro a priam hriech. A tak sme sa vydali hľadať nejaký bar. Ako keby ich v tomto meste bolo málo... Do postele sme padli až v skorých ranných hodinách.

Chrám z porcelánu a útek na dvoch kolesách

Druhý deň ráno (napriek brutálnemu spánkovému deficitu) smerovali naše kroky k ikonickému chrámu Wat Arun. Jeho krása a monumentálnosť ma úplne očarili. Tie nádherné vysoké veže vykladané mozaikami z čínskeho porcelánu sú neskutočné. Síce tam bolo teplo ako v samotnom pekle, ale musela som si ho pekne poobzerať z každej jednej strany a spraviť – ako inak – kopec fotiek.

Nasledovala plavba po bangkokských kanáloch, odkiaľ sme čiastočne videli aj obrovskú sochu sediaceho Buddhu, a výborný obed v reštaurácii priamo pri móle. A potom prišla tvrdá realita bangkokskej dopravy.

V meste sa stala vážna nehoda a doprava kompletne skolabovala. Trčala som uväznená v stojacom autobuse a minúty neúprosne utekali, zatiaľ čo zvyšok mojej partie ma čakal v hoteli. Lenže ja som mala na ten deň ešte veľké plány – chcela som ísť nakupovať. Keď mi bolo jasné, že v autobuse zostarnem, rozhodla som sa pre radikálny krok. Vyslala som partii správu, nech ma nečakajú, vytiahla som mobil a objednala si motorku cez aplikáciu Grab.

Zažila som svoju životnú zábavno‑adrenalínovú jazdu. Chvíľami, keď môj šofér vyberal tie najšialenejšie úzke skratky, som mala vážne podozrenie, že ma ide rozobrať na orgány. Zápcha však paralyzovala celé mesto a on sa ma len úprimne snažil doručiť do cieľa čo najrýchlejšie. Na záver sa mi ešte s úsmevom ospravedlňoval, že to trvalo tak dlho. V úsekoch, kde sa dalo ísť súvisle, to bolo super – ten vietor vás v tom šialenom teple aspoň príjemne ovieva.

Po výdatných nákupoch a večeri sme sa do hotela viezli tradičným tuk‑tukom, čo je ďalšia skvelá veterná terapia. V hoteli sme si dali rýchly relax do desiatej večer a potom sme sa, ako sa na správnych turistov patrí, opäť vybrali za zábavou do nočného Bangkoku.

Naša trasa viedla do známej štvrte Sukhumvit. Navštívili sme aj slávnu Nana Plaza – jedno z najpopulárnejších miest thajského „hriechu“, kde sme nakukli do striptízového podniku. Úprimne? Ako raz povedal jeden môj známy: je to také jednoducho úbohé. Ale ako vieme, jedným z najväčších lákadiel Thajska je aj sexturistika a vidieť to na vlastné oči je zvláštna skúsenosť. Dlho sme sa tam ale nezdržali a radšej sme sa až do skorých ranných hodín bavili pri skvelej živej hudbe v medzinárodnom zhluku ľudí v okolitých baroch.

Rybí zápach, zle šité nohavice a stratená na tržnici

Tretí deň ráno nás čakal presun na okraj mesta. Najskôr sme navštívili slávny Maeklong Train Market. Ak mám byť úprimná, mňa osobne tento trh bohvieako neočaril. Prechádzka tade je skôr o vyvrtnutie členku – predsa len sa tam tlačí obrovské množstvo turistov a kráčate po skutočných koľajniciach priamo medzi stánkami. Suveníry sa striedajú s ovocím, zeleninou a pre mňa (prepáčte) strašným rybím smradom. V tej tlačenici sa mi ani veľmi nechcelo nakupovať, ale zopár úlovkov som predsa len doniesla. Najzábavnejšie bolo sledovať miestnych stánkarov, ako bleskovo zbaľujú a rozbaľujú svoje stánky pred idúcim vlakom. Majú to naozaj premyslené a trvá to len chvíľočku.

Zato Damnoen Saduak Floating Market, to už bola úplne iná káva! Plaviť sa na loďke a stretávať predajcov, ktorí sa okolo vás plavia a priamo z vody vám predávajú zmrzlinu, ovocie, zeleninu či suveníry, bola fantastická atrakcia.

Dokonca som si s nadšením uvedomila, že presne tu sa natáčala scéna z 10. epizódy kórejského seriálu Typhoon Family. Stáť na rovnakom mieste malo neskutočné čaro!

Lenže ako by to bolo, keby som sa ja niekde nestratila? Po asi hodinovej plavbe a vylodení sme dostali rozchod. Prechádzala som sa tržnicou, do oka mi padli krásne sukňonohavice (o tom, že sú zle ušité, som bohužiaľ zistila až v hoteli) a zrazu – strih – bola som stratená. Ak sa teraz smejete, pokojne sa môžete. Ja sama doteraz nerozumiem tomu, ako je možné, že sa v tom svojom strácaní nakoniec vždy nejako nájdem.

Motala som sa tržnicovými uličkami, až kým som sa celá unavená neposadila do kaviarne, neobjednala si ľadovú kávu a nenapísala našej sprievodkyni zo zúfalstva správu:

Rada by som prišla na miesto stretnutia, ale netuším, kde som, stratila som sa.

Po chvíli mi môj mozog konečne dal racionálny príkaz vstať a spýtať sa v najbližšom stánku. Miestni ma okamžite chopili a odviedli za jednou veľmi milou pani, ktorá vedela po anglicky. A hádajte čo? Pani ma chytila a odviedla presne za roh, kde bolo naše parkovisko autobusov. Tak hlavne, že som sa našla!

Ohňová šou a utajované plány na rok 2027

Posledný večer sme mali naplánovanú večeru v hotelovej teppanyaki reštaurácii. Úprimne, mňa osobne to nejak extra nezaujalo. Jedlo bolo síce dobré, ale celá táto sranda je drahá, myslím si, hlavne kvôli tej občasnej ohňovej šou, ktorú pred vami kuchári robia.

Ale nič to – teppanyaki ešte dám šancu. Najbližšie už priamo v Japonsku, kde si ho chcem vychutnať v jeho „domácom prostredí“.

Oveľa zaujímavejšia bola naša debata. Úplne voľne, keď sme sa rozprávali o našich nasledujúcich cestách, zrazu prišiel perfektný nápad. Priamo nad tými horiacimi stolmi sme vymysleli, kde sa bude konať veľkolepý summit v roku 2027! Čo to bude za miesto vám však zatiaľ prezradiť nemôžem, lebo je to ešte stále prísne neoficiálne tajomstvo.

A ako inak, našu poslednú noc v Bangkoku sme predsa nemohli prespať. Museli sme ju stráviť veľkolepým zavŕšením a vymetali sme niekoľko top barov, no skončili sme v tých najobyčajnejších pouličných krčmičkách.

Bangkok z nás vyžmýkal aj posledné zvyšky energie, ale stál za každú jednu minútu bez spánku.

Mám rada svoju prácu. Hlavne tú časť, keď sa zbalím a letím spoznávať svet, ochutnávať bizarné miestne jedlá a stretávať ľudí. Niekedy je to však poriadny kolotoč. Len necelý týždeň po návrate z tichého, duchovného Bhutánu som už znova sedela v lietadle smer Ázia. Tentoraz ma čakal úplný opak horského pokoja – Medzinárodný travel summit Asia v thajskom meste Pattaya.

A úprimne? Najväčší šok nebol ani hluk, ani neóny. Bolo to tempo ľudí. V Bhutáne sa každý pohyboval, akoby mal času nekonečno. V Pattayi som mala pocit, že všetci bežia maratón a ja som zabudla štartovať. Aj to je Ázia – jeden kontinent, tisíc svetov.

Štyri noci, desiatky prednášok a nekonečný workshop. Ak si však myslíte, že najlepšie obchody sa uzatvárajú v obleku za rokovacím stolom, možno vás vyvediem z omylu. Netrúfam si hovoriť za ostatných, ale podľa mojej súkromnej skúsenosti z rokov cestovania a vymetania veľtrhov sa tie najlepšie partnerstvá a miliónové zmluvy rodia buď pri dobrej večeri, alebo nad ránom na bare.

Thajský floating market a zrada menom Grab

Naša hlavná biznisová večera sa konala priamo pri floating markete (plávajúcom trhu). Atmosféra bola vynikajúca a s kým som sa nestihla spojiť cez deň pri prezentáciách, toho som „odchytila“ tam.

Najsilnejší moment večera však prišiel nečakane – ocitla som sa pri stole s kolegami z piatich krajín. Pri tanci, popíjaní a nočnom vymetaní barov sme riešili globálne trendy a opäť sa ukázalo, že cestovný ruch je neskutočne malý svet. Rovnaké témy, rovnaké výzvy, len iné časové pásma a iné kulisy.

Presuny po meste však boli samostatnou kapitolou. Ak plánujete cestovať po Thajsku a spoliehate sa na aplikáciu Grab, buďte v strehu. Kým vo Vietname mi fungovala bezchybne, Pattaya má zjavne vlastné magnetické polia. Hneď dvakrát sa mi stalo, že auto dorazilo na úplne inú adresu, vodič chvíľu bezradne krúžil a nakoniec moju objednávku jednoducho zrušil. Je to neskutočná zábava – hlavne v momente, keď sa niekam zúfalo ponáhľate. Ale ako správni cestovatelia sme nakoniec všetko stihli.

Horúčava, rachejtle a chrámy bez klincov

Pattaya však nie je len o konferenciách. Má dve magické miesta, ktoré musíte vidieť. Prvým z nich je monumentálny Big Buddha, kde obrovská zlatá socha sedí obklopená ďalšími menšími sochami. Bolo tam neuveriteľné, priam spaľujúce teplo, takže môj prvý strategický ťah bol, že som si tam kúpila klobúk.

Z duchovného rozjímania ma však rýchlo prebral moment, keď som takmer dostala infarkt. Priamo tam totiž odpálili hlučné rachejtle – petardy. Ide o starý čínsky zvyk na odplašenie zlých duchov a privolanie šťastia, no mňa v tej chvíli skôr takmer vystrelilo z topánok. Netuším, či tým odpálením vyhnali zlého ducha aj zo mňa, alebo sa po tom infarktovom stave do mňa naopak nejaký nový nasťahoval, ale prebralo ma to okamžite. 😄

Druhým miestom bola The Sanctuary of Truth (Svätyňa pravdy) a tá mi vyrazila dych. Ide o gigantický drevený chrám postavený kompletne bez jediného kovového klinca. Všade naokolo boli dychberúce rezby, masívne piliere a neskutočné detaily. Náš sprievodca sa síce veľmi snažil a svedomito nám všetko vysvetľoval, no my sme ho vnímali len ako kulisu. Boli sme tak očarení tou nádherou, že sme s otvorenými ústami fotili snáď každý jeden drevený stĺp z desiatich uhlov.

Biela párty a hriešna ulica

Po kultúre prišla opäť na rad biznisová povinnosť – ďalšia párty, tentoraz s prísnym dreskódom White attire (všetci v bielom). Predstavte si najvyššie poschodie hotela, bazén, hory skvelého jedla, potoky pitia a viac ako sto ľudí v bielom. Zábava sa tam rozprúdila takým tempom, že z formálneho večierka sa rýchlo stala čistá, nespútaná párty.

No a čo by to bolo za návštevu tohto mesta, keby som nenakukla do jej najslávnejšieho brlohu? Legendárna Walking Street. Ulica, kde sa koncentruje snáď všetok hluk a neón sveta. Desiatky barov, zábavné podniky výlučne pre dospelých, dunivá hudba, z ktorej vám vibrujú zubné plomby, a farby, z ktorých prechádzajú oči.

Walking Street je miesto, kde sa realita správa ako rozbitý kaleidoskop. Každý krok je iná farba, iný zvuk, iný príbeh. Nie je to destinácia pre slabé povahy, ale ak máte partiu a náladu na nočný chaos, viete sa tam zabaviť až do rána. A presne to sa aj stalo.

A čo more?

Žiaľ, počas dňa som si ho nestihla ani „okoštovať“. Bola som pri ňom aspoň v noci, keď stíchlo. Ale nevadí. Pattaya mi namiesto vĺn dala kopec nových kontaktov, skvelých priateľstiev a zážitkov.

Pattaya ma naučila dôležitú vec – biznis nie je o miestach, ale o ľuďoch. Niekedy práve tie najchaotickejšie destinácie prinesú najjasnejšie nápady.

Na druhý deň nás už čakala cesta do Bangkoku. O tom, ako nás privítalo toto pulzujúce megamesto, vám napíšem až nabudúce.

Cesta hore? To bola jedna veľká meditácia. Keď noha bolela a pľúca nestíhali, začala som si v duchu len odpočítavať: „Krok, krok, krok... nádych, výdych.“ Nič iné neexistovalo. Len tie nerovnomerné schody v lese a hmla.

Nebola som v tom však sama. Tá atmosféra na chodníku bola neskutočná. Stretávala som ľudí z celých kútov sveta a bhutánskych sprievodcov, ktorí síce mali svoje skupinky, ale aj tak mi stihli poradiť, kadiaľ kráčať, alebo ma len povzbudiť úsmevom. Keď niekto videl, že tam dychčím sama, hneď mi ponúkol, že ma odfotí, aby som nemala len roztrasené selfie. V tej hmle sme si boli všetci tak nejako blízki.

Konečne kaviareň. Podľa všetkých múdrych itinerárov som bola v polovici. Sadla som si na terasu na úplne premoknutú stoličku, pila kávu, chrumkala sušienky a len tak hypnotizovala tú bielu tmu pred sebou. A zrazu sa tie mraky fakt rozostúpili. Tigrie hniezdo sa mi ukázalo v celej tej svojej šialenej kráse, akoby za odmenu.

Po polhodine som šliapala ďalej. Stúpala som stále vyššie a vyššie, až kým som neuvidela hlúčik ľudí na prvej vyhliadke. A potom to prišlo – schody dole. Kľukaté, nerovnomerné a nekonečné. Opierala som sa o palice, čo mi požičal Niels z Belgicka, a chcela som tie schody počítať, nech viem presne. Ale niekde pri tom fotení a lapaní po dychu som to číslo stratila. Bolo ich proste veľa.

Dole pri vodopáde som už kláštor videla tak blízko, že ma hnala čistá eufória. Stretla som kamošov z nášho tripu, čo už išli naspäť. Ešte rýchla fotka s Nielsom, mojím „palicovým záchrancom“, a posledný výšľap k bráne.

Hore v kláštore sa zastavil čas. Ale aj tu prišla skúška – v chrámoch sa musí chodiť naboso. Takže neustále vyzúvanie a obúvanie s tou mojou nohou bol zážitok sám o sebe. Niektoré vnútorné schody boli také vysoké, že som ich normálne liezla po štyroch. Keď som si však sadla k mníchovi a na chvíľu sme spolu len tak boli v tichu, hlava sa mi neskutočne motala, ale vnútri som bola úplne spoko.

Cesta späť mi už neprišla taká hrozná. Ani tých xy schodov hore-dole. Robila som si prestávky, kedykoľvek sa mi chcelo. Chvíľami som mala pocit, že sa vznášam, aj keď nohy na ten prach dopadali dosť tvrdo. Opäť kaviareň, káva, sušienky a môjmu sprievodcovi som podala Snickersku – vraj je to tu v Himalájach medzi trekermi legenda.

Cestou dole som musela poriadne čumieť pod nohy na kamene a korene. Ešte som stihla zavesiť modlitebné vlajky a zrazu sme boli na parkovisku. Ostatní už dávno v meste na obede, ale mne to bolo úplne fuk. Zvládla som svoj doteraz najťažší a zároveň najlepší výstup.

Keď som sa vrátila k ostatným a všetci mi gratulovali, moja duša normálne spievala. Táto cesta nebola len o tom, koľko som toho prešliapala, ale o tom, čo som si upratala v hlave. Bhután mi ukázal, akú silu v sebe človek ukrýva.

Hovorí sa, že ak si myslíte, že niečo nedokážete, máte pravdu. Ale ak si myslíte, že to dokážete, máte pravdu tiež. Ja som sa rozhodla veriť tej druhej možnosti.

Bhután sa nedá opísať. Ten sa musí jednoducho zažiť.

Vítajte pri mojom prvom zápisku.

Ako sa blížim domov na Slovensko z plánovanej cesty po Nepále a Bhutáne, prinášam si so sebou množstvo nečakaných zážitkov a spomienok. V najbližších dňoch sa o ne s Vami podelím…